Dennik mrzuteho putnika na ceste do Compostely (cast 2.)

Autor: Ľudmila Onuferová | 23.9.2012 o 13:31 | Karma článku: 9,28 | Prečítané:  892x

Nadisiel cas pokracovat v odhalovani uzasneho tajomstva, ktore sa mi podarilo bez problemov tajit az tyzden. Ani som si to neuvedomila, ze uz preslo 7 dni a ludia mi len pisu, ze aki su zvedavi na pokracovanie. Az ma tym nakazili. Tak pisem, lebo ani ja sa neviem dockat.

 


Pre rekapitulaciu, momentalne sa nachadzame s mojimi cyklistami v Zakovciach. Uz sme najedeni, osprchovani a cyklisticky opaleni. Z poslednych sil dokoncujeme modlitbu slovkom AMEN a odpadavame do rise snov.

A tu prerusim. Zase :)

Otazka: Viete ako boli ceruzku, ked ju struhaju?

Odpoved:

V tu noc, ked sme sa ponorili do rise snov, nespala som velmi dobre. Myslela som si, ze to nebude problem po takej namahe, ale akosi pri kazdom pohybe a otoceni, ktore som v spanku urobila, ma hrozne zaboleli kolena. Nevadilo mi to az tak, lebo som ocakavala nejake tie bolavky. Rano, ked som sa zobudila, trosku som citila bolest v oboch kolenach, ale nezaoberala som sa tym velmi, skor sa mi to pacilo, ked som smiesne chodila. Dodavalo mi to pocit namyslenej dolezitosti. Oj.

Hned to rano ako sme naskocili na nase bicykle, zaujala som veducu poziciu, presne tak ako den predtym. Musim sa priznat, ze moje ego potrebuje taketo pozicie. Neviem nebyt prva, neviem nebyt najlepsia, neviem prehrat, pripustit, ze niekto je lepsi ako ja. Neviem byt na poslednom mieste, ak si to sama nevyberiem. Ked sme bikovali, vzdy som sa snazila viest, aj ked som sla nad moje sily. Proste moje blbe ja. Neuvedomila som si vtedy, ze my nie sme na pretekarskej sutazi, ale na puti.

Bicyklovali sme smerom k Vysokym Tatram a obchadzali ich cez Polsko. Mali sme namierene do Trstenej. Znova nejakych 100 km.  Mojich prvych 15 km bolo fajn, ziadne naznaky toho, co malo nadist. Po tych 15 km, sa  jedno moje koleno rozplakalo. Ale doslovne, taku bolest som este nezazila. Plakalo, kricalo, tyralo ma a chcelo prestat pedalovat. Samozrejme, ze som sa nemohla vzdat svojej prvej pozicie. Ved ake zlyhanie! Hanba! O par minut sa k prvemu kolenu pridalo aj druhe. Hotovy orchester bolesti. Moju tvar zalialo more slz, no aj tak som sa mojho prveho miesta nevzdala. Moji cyklisti o nicom nevedeli. Na tachometri sa rychlost tempa znizovala coraz viac a viac. Potom som sa rozhodla povolit a pustila som ich vpred, nech si sama poplacem, ked ma nebudu vidiet. Prilba zakryla slane more a ja som vnutorne kricala na poslednom mieste. Ved "A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými." (Mk 10, 31)

Tak som si plakala na poslednom mieste, nevediac co robit od bolesti. Ta hnusna bolest mi zabranovala akokolvek bicyklovat. Modlila som sa, aby to ustupilo, alebo aspon trosku sa utisilo, lebo som nemohla ani otocit pedalmi. Nic sa nedialo. Kricala som na Boha viac a modlila sa viac, aby mi pomohol, no odpoved nedosla. Iba viac bolelo. Moji cyklisti si potom vsimli, ze cosi nie je v poriadku. Profesionalne mi obviazali kolena (ved su medici), vzala som nejake tabletky od bolesti a snazila sa ist dalej. Cim viac pohybu, tym horsie. Moja rychlost bicyklovania sa rovnala rychlosti chodenia. Otrasny pocit. Zaostavala som velmi daleko, daleko za nimi. Uz to nebolo o tom, aka som super, ako viem super bicyklovat a vzdy viest. Uz to bolo o otrasnom utrpeni a poslednom mieste. Nikdy som sa tolko v zivote neoplakala ako vtedy, a nikdy som tolko bolesti nezazila a nikdy som sa tolko nehadala s Bohom.

Dosli sme do Polska po 35km a ja som vedela, ze uz dalej nemozem ist. Uz bolo dost neskoro po obede a uz sa mi nedalo, vsetka ta frustracia a bolest presahovala hranice. Chcela som hodit bicykel o zem a sadnut si do mlaky (take robim, ked ma nieco hneva :D ) Polovicu cesty som pretlacila, chodit som mohla, ale pedalovat nie. Zastali sme pri takom krasnom krizi a zelenej krajinke na zaciatku dedinky Brzegi. Strasne som si priala aby sme rozlozlili nase dva stanky a spali tam. A sme aj ostali, ale este sme chvilku pokracovali viac do dediny. Tam sme sa rozhodli zaklopat na faru, ak najdeme. A nasli sme aj kostol. Rozlozili stanky a prespali na farskej zahrade. O veceru, ranajky a sprchy sme mali postarane. Dokonca aj o omsu.

Na dalsi den sme odisli hned po ranajkach. Ja som odisla skor, aby som mohla vytlacit bicykel hore dedinou. Ten kopec, ojej, kolmy kopec. Trvalo nehorazne dlho, kym sme to vysli. A potom dalsich sto kopcov. Moje kolena vrzgali od hnevu. Na bicykli som sedela, len ked sme sli dole kopcom. Obcas som skusila, pedalovat jednou nohou a potom druhou, ale bolo to otrasne trapenie. Vedela som, ze to nemozem vobec nijako vzdat, kedze sme museli dojst do Trstenej, aby som mohla ist k lekarovi. Znova som sa oplakala ako dieta a myslim, ze vtedy som zacala stracat vieru uz uplne, ze nejaky Boh vobec existuje a ak aj exituje, tak mu je vsetko jedno.

Inymi slovami, mesiac predtym ako som odchadzala na tuto put a este som stale bola v Anglicku, vela sa odohralo v mojom zivote viery. Akosi som prestala verit, ze Boh sa o mna stara a ze pocuje moje modlitby. Preco jednoducho nemoze povedat iba slovo a vsetko by bolo super? Ved moja jedna velmi blizka osoba je 24h v bolestiach. Mnohokrat som ju drzala za ruku a modlila sa, aby jej Boh ulavil bolesti, alebo aby uz nedaval viac. A on nie, on este pridal a este viac a viac. Nevedela som a ani stale neviem pochopit preco az tak musi, casto som sa s nim hadala o tomto, prestala som uplne verit na to, ze Boh pocuje moju modlitbu. Ved keby pocul, ulavil by…

A tiez neskor, 3 tyzdne pred odchodom, som mala strasne stresujuce obdobie. Z domu, kde som sa vtedy este len cerstvo nastahovala,  som bola vyhodena na ulicu. Bez dovodu, bez vysvetlenia. Bezdomovec, skutocny bezdomovec. Nemala som kam uschovat svoje veci, priatelia mi pomahali v smiesnych hodinach. Nebolo to lahke, este k tomu praca 24h 7 dni, malo casu usporiadat si svoj zivot, krabic vela, stahovat z jedneho konca na druhy, nemat kde prespat. Prosikat priatelov (samozrejme, zeby mi pomohli, len ja som sa citila ako zobrak, ktory si nevie usporiadat zivot), o kusok miesta v ich garazi. Moje krabice boli asi u 5-tich ludi cez tri rozne mesta. Otras, nevedela som, kde mi hlava stoji. Nic sa mi nedarilo a dokonca aj vtedy, ked uz vsetko bolo vybavene, krabice ulozene u kamosov, dostanem spravy, ze nemozu mi ich dlhsie drzat, lebo sa zmenila ich situacia, atd. Noc predtym ako som odchadzala, som este musela prosikat o auto a o hodinu volna v praci, aby som prestahovala dalsie krabice. Tak bezmocne sa citit a uzobrane….otras. Pytala som sa, ze preco to Boh nemohol urobit trosku lahsim, preco som musela byt vyhodena na ulicu s tym, ze ked pridem v septembri naspat, nemam kde byvat a vsetky moje veci su vsade naokolo. Preco? A este hned potom par dni, sa mi stane toto sialenstvo na bicykli. Preco mi chcel zobrat to, co tak cely zivot milujem - bike. To je ako dietatu odopriet mlieko. Preco mi chcel vziat Santiago? Preco tak uzasny projekt, ktory mal pomoct ludom a preco mi to chcel zobrat, ked dobre vedel, ze budem este pod vacsim stresom, kedze som bola zodpovedna za projekt v Anglicku, pod ktorym sme vlastne vystartovali? A preco taka hnusna bolest a este obe kolena? Ved vsetko bolo uzasne naplanovane, mal to byt uzasny projekt a put. Cim viac som sa s nim hadala na ceste, ked som tlacila tie hnusne kopce, tym viac sa mi bolesti dostavalo a hadala sa s nim. Kricala som na Boha, ci by uz nemohol prestat. A on nic, ziadna odpoved. Este akoby viac ohluchol. Jedina odpoved mi bola bolest. Moji cyklisti ma podporovali, aby som sa modlila za kolena. A ja ze nie, nebudem sa, lebo Boh ma nevypocuje, nezmeni to, len kvoli tomu, ze sa pomodlim. Ved tolkokrat som sa modlila za moju znamu a on nic. Preco by mal cosi urobit tentokrat? Tak som zatala zuby a pedalovala dalej, ked sa mi dalo. Slzy v ociach (teda slzy uz mi vtedy dosli ) a este viac hnevu v sebe. Mala som na to pravo, no akurat, ze vtedy som nechapala, comu toto vsetko predchadzalo.

Uz viete ako boli ceruzku, ked ju struhaju?

Tak v ten den, ked sme sli naspat na Slovensko, uz som zufalo nemohla ani tlacit bicykel. Z mi navrhla, ze ma potaha a ja ze nie! Ale presvedcila ma. Bola som uplne rada, ze ma presvedcila, lebo dovtedy som len tvrdohlavo zapierala, ja nie, ja sama. Take hlupe ego mam, ze aj v tej najhorsej chvili chcem ukazat, aka som silna a ze si chcem aj svoje trapenie nechat pre seba. (Diky za vybielenie). Bola to dlha cesta a potom nasa znama E prisla po mna na hranicu. Vzala ma aj s bikom hned do nemocnice. Tam ma lekar vykrical ako male dieta a zakazal mi niekam ist, a ze to ani v podstate nebude mozne. Aby som zabudla na Spanielsko. Ja slzy v ociach, preco este aj toto. Joooooj, kolko to este musi boliet. Potom mi lekar povedal, ze ak, tak nech si oddychnem 2-3 dni a potom, nech uvidim ci sa bude dat. Hm, a co teraz? Tak E nas s laskou prijala u seba v byte, kde sme ostali tie dva dni a s radostou okupovali pohodlie jej domova predtym, nez budeme znova spat v stanoch :). Dakujeme zo srdca!

Po dvoch dnoch sme odisli. Kolena ma neboleli, mohla som skakat, ist po schodoch a tiez aj bicyklovat. Nic ma nebolelo. Uzasny pocit. No ale, ako sme tak bikovali tak znova asi po nejakych 12 km ma zacalo boliet jedno koleno. Ale nebola to az taka bolest, no potom sa aj druhe pridalo. Po 15 km som bola znova tam, kde aj predtym. Tvar mi znova zaliali slzy, znova som sa hadala s Bohom, pytajuc sa  ci este toho nebolo dost. Bikovala som dalej, pomaly, bolavo, isla som dalej. Vravela som si, ze do Santiaga dojdem aj na rukach. No nedalo sa, obcas mi strasne zablokovalo kolena, ze som ich nemohla ani otocit. Hnusne. Tak som to uz chcela vzdat, ze idem domov a zabudnem na vsetko a vratim sa do svojho zabehaneho zivota v depresivnom Anglicku. Zacali sme planovat moj utek na vlaku do Ciech, kde by som mohla ostat par dni, kym by tam oni dosli. Akurat vtedy som si pisala s jednou uzasnou kamoskou, co zije v Plzni. Ziskala by som celych 7-8 dni na oddych a urcite by som mohla pokracovat s nimi. Tak som bikovala dalej, aby sme dosli do nejakeho vacsieho mesta, kde su vlakove stanice. Akurat sa to nejako prijemne domotalo a E sa dopocula o mne znova, a tak sama navrhla, aby sme nikam nesli a ze ona pride po mna. Boli sme 35 km od jej mesta a ona sa vyberie len tak po mna, bez vahania zanecha pracu a ide. Kym som, ze si toto zasluzim? E prisla po mna, hned ma vzala do nemocnice po druhykrat. Bola tam ta ista sestricka, ktora len prevratila ocami nado mnou a obviazala mi kolena zabalom. Druhy lekar, kamarat E, to tiez nevidel ruzovo, ale povedal, aby som pomaly skusala po par km denne po niekolkych dnoch, ze mozno sa bude dat dalej ist. Sedelo to, mala som 8 dni na oddych v Cechach. Kamaratka ma uz cakala. Sadla som na vlak zo Ziliny a putovala do Ciech znova netusiac aky dar ma tam caka.

A teda, toto je moment, ked ceruzka uz bola ostra a Boh mohol zacat pisat uzasny Kaminacky pribeh, uzasnejsi nez si ja sama viem predstavit, aj ked som to sama zazila na svojej kozi.

No ale o tom na buduce!


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?