Dennik mrzuteho putnika na ceste do Compostely (cast 4.)

Autor: Ľudmila Onuferová | 28.10.2012 o 13:39 | Karma článku: 8,78 | Prečítané:  691x

Taaak,  konecne sa uz (aspon dufam) dostanem  k uplnemu vyrieseniu tejto  depresivnej zahady, ktoru vam tu uz velmi dlho ponukam. Rozhodnutie, ktore bolo ciste riadenie Ducha Svateho prislo uplne ako blesk z neba. Z nicoho nic pride ku mne M s uplne uzasnym napadom, no uvadza to slovami ze, je to uplne obycajny napad, ze ani nech velmi tomu nedavam nejaku vahu ci nevahu, proste len napad uplne mimo kontext alebo cosi take. Hmmmmm, a tak si to vypocujem, chvilku premyslam a vtedy akoby sa opona otvorila a uvedomim si, ze to je naujazsnejsi napad, aky len mohol prist! Uzas. Utrpenie vyriesene!

 

Ostavam v CR na dalsich 2,5 tyzdna. O tyzden v pondelok zacinaju exercicie s o. Eliasom Vellom! A ja sa mozem na nich zucastnit, i ked vtedy ani netusiac,  kto tento pozehanny clovek je a ake este uzasnejsie pozehnanie cez neho dostanem. Tesim sa ako dieta z toho, ze konecne viem, co robim. Po obnove planujem odchod do Londyna na par dni kvoli jednemu fotografickemu biznisu a zaroven aj mladeznickej krestanskej konferencii, na ktoru som tak velmi chcela ist. Rychlo pisem svojmu milemu, ktoremu hovorim o svojom plane, ze pojdem do UK na tu akciu a potom hned letim do Spanielska a smutne oznamujem, ze svoju put pokracujem peso a sama, ved predsa musim tam dojst kvoli tym vsetkym ludom a teda hlavne kvoli svojmu egu (Oj :D)! V tom momente sa este zazracnejsie dozvedam, ze moj mily akurat odisiel z prace, teda nema co robit cely august, tak so spadnutou sankou si piseme, ze pojdeme spolu peso. "Hadzem hlavou po lavici, ale od radosti". (Zdenka by vam mohla rozpravat o tomto hadzani na lavicu, ale vacsinou to bolo od nudy na nasej spolocnej skolicke.) Neviem sa zmestit do koze, hyperaktivita ako po anglickej cokolade.

Pomedzi tento rychly priebeh vsetkeho sa este veriac ci neveriac ocitam v otcovom kamione a smerujem na Slovensko. Nechapem, preco moj otec je prave tomto momente, ked sa vsetko poriesilo, v CR a v podstate bude neskor vecer prechadzat okolo dedinky, ktora je asi 15 minut odo mna. Naraz sme na seba mysleli a napisali si skoro v tom istom case sms. Uzas, vecer ideme aj s mojim bicyklom na Slovensko. O par dni neskor sa ocitnem aj doma. Smejem sa zo seba, ze chodim domov akoby len vymenit ponozky. O dva dni odchadzam na nocny autobus a rehocem sa s mamou vraviac jej, ze uz druhykrat som sa balila na Santiago a ze uz druhykrat odchadzam z Presova do Santiaga, ze dufam, ze uz tretikrat nebude pred Santiagom ale po. Spim polamane v autobuse a prichadzam v pondelok velmi skoro rano do Plzne a potom neskor sa poberam na exercicie aj s dvomi dalsimi oveckami. Tretia ovecka tento rok znova nemohla ist na tuto obnovu, a jej miesto pribudlo mne. Akoby to tak malo byt. Dakujem Ti, ovecka!

Obnova zacina. O. Elias Vella, hm, pokorny muz, ani si ho clovek nevsimne, taky vsedny a zaroven taky uzasny. Pokoj okolo neho na mile. Cely cas planujem sa s nim porozpravat, len tak prehodit rec, ved viem po anglicky,  tak aby sa necitil sam, kedze komunikoval len v anglictine. Ucim sa vela z jeho slov. Ucim sa chvalit Boha v dobrom ale aj v zlom. Obnovujem si vieru, zacinam verit, ze Boh ma miluje a zacinam chapat celu tuto uzasnu Camino cestu, akou ma Boh viedol. Uzasna cesta, plna bolesteho pozehnania. Davam sa do Bozich ruk, klaniam sa mu a chvalim ho za to, ze ma boleli kolena, ze mi dal tolko bolesti a trapenia, tazkych chvil rozhodovania, hadok s nim, stratenia viery, ktoru som mohla znova a tak hlboko uplne obnovit. Zase sa valam na lavicu od radosti. V posledny den sa mi stane nieco necakane. Predtymto mi jedna ovecka hovori, ze ide do bufetu a ja ako stale trepnem nech mi kupi kilo cokolady. Sedim pri lavici, pisem cosi pre o. Eliasa Vellu a ovecka nadide, polozi asi osem keksikov na lavicu so slovami, ze kilo cokolady nemali. Rozhodnem sa tieto keksiky podarovat ludom na obnove, ktori ma cimsi oslovili. Podarovala som tu aj tam, ostali mi dva keksiky v ruke v posledny den obnovy. Saskujem a cakam ovecku nech si svihne, lebo sa len zakecava na ceste do jedalne a ja som hladna. Skacem po chodniku a  pozriem pred seba a vidim tam o. Eliasa Vellu a jeho tlmocnicku. Ktosi cosi mi sepka, aby som podisla k nim a dala im posledne dva keksiky. Oj, trasiem sa ako osika a kracam ku nim. Davam keksik obom so slovami po anglicky, ze na cestu a na osladenie zivota. Cosi sa tam zamrmlalo medzi nami, a zrazu len pocitim uplne nauzasnejsie a najsilnesie objatie sveta. Vsetko okolo mna uplne utichlo, anjeli akoby zadrzali dych a ja tiez. Boh ma objal a poslal mi prave tohto uzasne pokorneho o. Eliasa Vellu. Neviem sa spamatat, lucim sa so skomolenymi slovami,  ako  na mature z anglictiny. Trasiem sa, slzim od radosti, skacem od blazenosti po zabradli, a cerim zuby. Boh ma objal.... Ani slovo, ani tusenie, nahle a uzasne. Akoby sa cele nebo sklonilo a posepkalo, ze Boh ma miluje.

O den neskor stretam knazsku ovecku, ktorej hovorim ze ma o. Elias Vella objal. A on zareaguje so slovami: "ved je charizmatik. Nechal sa viest Duchom Svatym, asi si to objatie potrebovala..." Sanku mam na kolenach, nemy uzas. Objatie som veru potrebovala a obzvlast taketo uzasne priamo z neba. Chvalim Boha este viac, nemam co dodat viac :)

O par dni neskor odchadzam do Londyna na 4 dni, na akciu ktoru, som len tak chcela vzdat a este som si hovorila, ze ani Boha nemozem prosit o to, aby som mohla byt na tejto akcii, ved ako, ked budem v tom case bikovat do Santiaga? No co je cloveku nemozne...

A 6. augusta, huraaaaaa Santiago,  tras sa!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?