Klinika Ňuf - ňuf (1/X)

Autor: Ľudmila Onuferová | 23.6.2007 o 15:42 | Karma článku: 4,09 | Prečítané:  1416x

Je to iba niečo, čo nie je, nikdy nebolo, no neznamená, že to ani nikdy nebude.... Taká je naša klinika Ňuf - ňuf...

Ráno sa prebúdzam na zvonenie telefónu. Naťahujem sa a vstávam zo svojej vyhriatej postele. Pozerám na telefón či niekto dnes nebude meškať do práce. Nemešká, aspoň nik nepísal. Veľmi ma to teší, lebo robiť dve veci naraz je dosť ťažké.

Ocitám sa na svojom žltučkom kuriatku s dvomi kolesami pred hlavným vchodom do kliniky.... "Dobré ránko, pani doktorka. Ako sme sa vyspali?" - už z diaľky ma víta náš milý vrátnik.

Pousmejem sa: "Jééj, ďakujem, celkom dobre som sa vyspala a dnes konečne nik meškať nebude. A čo vy? Zase v takej dobrej nálade, ved to je radosť sem chodiť."

"No ja ako vždy... Všetko je v najlepšom poriadku, ak človek má okolo seba ľudí ako ste vy..." - zase lichôtky, ten z toho nikdy nevyrastie.

Vyberám sa po schodoch do svojej ordinácie. A koho tam nevidím... "Zdenka! Čauuu! Čo ty tu robíš?" - oči mám plné prekvapenia. "Veď si mala prísť až o mesiac!" Padáme si navzájom do náručia.

"Už sa mi cnelo za tebou" - smeje sa, "tak som prišla skôr."

"Super, to ti mám aj veriť?"- obe spustíme smiech, "a ako bolo? Vrav!" - pomedzi náš rozhovor si sadáme do kresiel a pripravujem pre nás kávičku. Zdenka je moja kolegynka. Spolu sme študovali a spolu sme začali aj pracovať. Akurát teraz bola na doškoľovaní v zahraničí. Mňa to čaká o dva mesiace. A vyzerá to tak, že ma bude musieť zastúpiť v poste riaditeľky.

"No je toho toľko, že by sme tu rozhovorom strávili aj celé dni. Ale to niekedy večer na kávičke. A teraz ti to tak v rýchlosti zhrniem. Stretla som tam suprových ľudí. Učenie bolo ťažké, ale dalo sa. Pomáhali sme si navzájom. Najlepší bol dekan fakulty. Ten nám každú sobotu usporadúval večierky. Má tri decká. Také boli zlaté a krásne. Koľkokrát sme sa hrali na schovávačky, proste úžas. Potom som sa zoznámila s jedným krásavcom. Tiež úžasný človek. Boli sme párkrát na večeri, tak uvidíme, čo sa z toho vykľuje..."

"Oooo, čože to počujem? Hehe, tak nech vám to vyjde ;-)..." - zazvonil telefón. Tak už sme skončili rozhovor, pomyslím si. A presne tak: "Mám naliehavý prípad, Zdeni, môžeš ma tu počkať, ale asi sa zdržím. Radšej choď a ja ti potom zavolám, dobre?" - už som pomaly utekala. "Dobre, čau zatiaľ!"

Volali ma k záchranke. Akýsi chlapec spadol na korčuliach. Dosť silno si udrel hlavu, zodrel kolená a ruky. Ale vyzerá byť v poriadku. Mal šťastie, že zachranári prišli včas, aspoň sa predišlo ďalším problémom.

"Ahoj, ako sa voláš?"

"Tobiáško." -   bol vystrašený.

Chytila som mu jeho malú ručku, pevne stisla a povedala: "Neboj sa, drobček, my ti tu pomôžeme, len musíš byť silný!" - dala som mu do rúčky cukrík, čo som mala vo vrecku. Bol celý rád.

Zachranári mi podali ďalšie informácie a pomohli mi ho doviezť na oddelenie. Tam sme ho dali na jeho posteľ a chvíľku nechali samého. Za tú dobu dobehli rodičia k nemocnici, pretože v tom čase akurát neboli doma.

"Dobrý deň! Tak, čo je s naším synom? Suseda nám čosi povedala, my sme ani doma neboli..." - celí unáhlení a zadychčaní sa nám prihovorili.

"Prosím vás ukľudnite sa. Všetko je v poriadku. Urobíme mu ešte EEG hlavičky, lebo si ju silno odrel, ale nevyzerá to byť na otras mozgu. Buďte pokojní!" Boli viac vyľakaní ako Tobiáško. Práve mu šli urobiť EEG hlavičky. Išla som za ním. Rodičia čakali vonku. Tobiáško sa vôbec nebál, len sa na mňa vždy díval a usmieval.

EEG bolo v poriadku, ale aj tak si ho tu necháme aspoň na jeden deň...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Boj o moc, ambície a pomsta. Kauza STU

Čo sa to dialo na Slovenskej technickej univerzite.


Už ste čítali?