Ahoj Lenka!
Práve som sa vrátila z brigády z Čiech, veď vieš, spomínala som Ti to už. Ako bolo? Moja, neviem, kde mám začať. Boli to len tri týždne, ale pochopili sme veľa. Hneď v prvý deň sme vedeli, že to nebude ľahké, skôr, že to bude skúška života.
Mali sme pocit, že sme niekde v nultom ročníku základnej školy. To Ti radšej ani neopisujem, čo sa tam dialo. Alebo áno? Iste si to vieš predstaviť. Dospelí ľudia, z ktorých si mala pocit, že nebudú vedieť ani písať. Vždy sa pýtali na to isté. Absolútne nevedeli rozmýšľať. Stokrát im povieš, že toto píš tam a oni vždy svoje. My s Lucy sme sa len dívali a krútili hlavami a priznám sa, že sme sa z nich často aj smiali. Nie vysmievali, ale smiali. Bola to pre nás nepochopiteľná šou. Neskôr sme sa vlastne na takúto úroveň museli znížiť. Úplne sa pokoriť na spodinu.
Pracovali sme v halách. Zo začiatku som mala dobrý pocit, na chodbách boli dokonca aj také veľké modré nádrže s vodou. Potom, že nám hneď dali trénerov, zaučili nás a že všetko malo systém. Tieto myšlienky ma nedržali dlho. Po prvých dňoch strávených vo veľkej smradľavej a horúcej hale, kde si si mohla sadnúť tak akurát 3x za celý čas 12 hodín sa všetko zmenilo. Neviem opísať tú pálčivú bolesť nôh, keď som si večer líhala do "hotelovej" postele. Vieš, vtedy som Bohu ďakovala za každú voľnú minútku a chvíľku, keď som si mohla odpočinúť. Nikdy som nemala pocit, že hoci len jedna minúta znamená tak veľa. Dokonca som bola rada, že človek vymyslel posteľ a že k nej dodal aj matrac.
Najhoršie na všetkom bolo zvládnuť tých 12 hodín. Vždy som pozerala na hodinky, kedy sa to už skončí. V prvý týždeň som mala sto chutí vymyslieť si, že mi je zle alebo chcela som, aby sa mi niečo stalo, napríklad pricvaknúť si palec, len aby som už nemusela stáť pri tých blbých počítačoch. Bolo to nezvládnuteľné.
A ešte k tomu sa pridávali hlúpi mongoli, či kto to bol v autobuse. Boli ako vymetení. Vieš ako sa tlačili do autobusu? A to ešte autobus ani poriadne nezastavil. Hlava nehlava. Bezhlavo sa tlačili, aby mali miesto na sedenie. Ja som to nemohla pochopiť, akoby ich tých 15 minút státia zabilo. Správali sa ako deti. Nič proti ním, ale keby si to zažila.... Žiadna tolerancia, úcta k človeku. A to nielen oni. Z našej haly bolo asi 10% ľudí normálnych. Aký je normálny človek? Taký, ktorý sa s Tebou aj porozpráva, pomôže Ti a je jednoducho milý a tolerantný. Ale tam?.... Uchyláci a nadržaní sviniari. Nedoprajní ľudia. Začala som ich volať "plesniví ľudia". Predstav si takú vec: si na jednej linke, kde sa menia smeny, ale Ty pokračuješ stále. Na mojej strane bol malý ventilátor. Prišla ďalšia smena a jedna žena si ho bez akéhokoľvek slovka či len oznámenia, surovo zobrala a odišla. Toto sa mi nestalo raz. A veľmi som sa tomu čudovala. Mne to bolo v podstate jedno či som tam mala ten ventilátor a či nie, ale priveľmi ma štvala takáto drzosť.
No aj to som zvládala s Božou pomocou. Po čase som mala pocit, že celé tie tri týždne budú akoby krížovou cestou. Tento názov to presne vystihol.
Bolo mi divne, keď som zistila, že pre nich sme len kusom. Boli sme roboti. Ráno vstaneš, ideš do roboty, celý deň robíš to isté, prídeš domov, naješ sa a ideš spať. Teda, ješ, spíš a robíš. Vždy to isté, vždy prečkať 12 hodín, vždy a vždy dookola tie isté počítače, to isté. Nešibne Ti z toho? Uváž!
S Lucy sme sa často rozprávali a premýšľali o tom, ako to môžu zvládať ľudia, ktorí nepoznajú Boha. Zhodli sme sa na tom, keby sme nemali Boha, tak by sme to len veľmi ťažko zvládali. Ale fakt. Neviem si predstaviť, čo by sme robili bez Boha. A tiež sme sa zhodli na tom, že keď máš Boha, máš všetko.
Neviem čo ďalej písať. Bola to silná skúška života. Najťažie to bolo vtedy, keď mi začali chýbať ľudia a miesta môjmu srdcu blízke. Doma som bola tak akurát za dva mesiace na deň a pol. Zmáhala sa ma neuveriteľne ťažká nostalgia. Smútok za domovom a za tými, u ktorých som strávila prvý mesiac prázdnin.
Bolo to všetko o tom ako vydržať a prežiť. Ale neboj, mali sme aj srandu. Vždy sme si ju s Lucy robili. Toľko sme sa orehotali... Takže sme aj ventilovali. Celý deň v práci a večer do popuku a skoro až zadusenia sa s večerou od rehotu. A aké trapasy sme narobili.
Predstav si ma ako utekám hore schodmi a predbieham Lucy, a popritom natešene kričím, že kto bude prvý umýva riad :-D. A ja ako šialená utekám po schodoch. Vieš si to predstaviť ako som sa tam pučila od smiechu?
Alebo po omši sme mali chuť na koláč či na kofču. Ideme do reštiky a sadneme si až ceeelkom dozadu na gaučovku. Donesú nám menu a obraciame tie stránky a obraciame... a vravím Lucy, že ja si nedám 2dcl nejakej vody za 30 Kč. No dobre a že čo teraz? Nebude to trápne, keď sa postavíme a odídeme? Lenka, my sme sa postavili a odišli s rehotom... Čašníci sa na nás dívajú a my sa smejeme, vyjdeme vonku, no nekonečný trapas ísť do reštiky a posedieť si chvíľku, nič si neobjednať a čau! :-D
Bolo toho neúrekom. Už budem končiť. To podstatné vieš. Hlavne nezabúdaj, bez Boha si troskou a ver, že On sa vždy stará.
Hej a ešte jedna vec. Keď som sa vrátila domov, moja vlastná posteľ mi bola cudzia a to aj moja izba. Všetko mi bolo cudzie. Fuj, hnusný pocit. Cítila som sa ako z nejakého vojnového románu, keď vojaci prišli domov a nemohli si zvyknúť na svoje veci. Boli im tak cudzie, lebo vojna ich vnútro zdeformovala. Všetky veci, ktoré boli kedysi pre nich vzácne, prestali mať hodnotu, nevedeli sa k nim vrátiť. Podobne aj ja. Ale už sa to uberá iným smerom. Zatiaľ toľko!
Ciao, Tvoja Lu...
